Posledná rana emancipácií alebo Chlapov niekedy treba

Autor: Petra Jankovičová | 2.1.2006 o 5:54 | Karma článku: 12,08 | Prečítané:  3618x

Viem, že teraz sklamem všetky feministky, sebestačné single ženy, a viem, že priznám istú závislosť na chlapoch, ale nedá sa inak. Už pred tým neuniknem. Je to tak. Chlapov treba. V istých životných situáciách sa bez nich nedokážem zaobísť.

S maminkou sme dnes večer zostali doma osamotené, bez chlapov. Brat podľahol náhlemu dospelácko-bláznivému pokušeniu a šiel sa v noci sánkovať kamsi do kelu ďaleko. Tatko je zasa na firemnom večierku. Už sme sa pekne nachystali, že budeme spoločne v spálni rochniť a pozerať nejakú romantiku, keď mi zazvoní telefón. Vybehnem po schodoch na poschodie, a snažím sa chytať signál, keďže je to u nás niekedy dooosť problém. Sadnem na gauč, stlačím gombík na lampe, nech tam nesedím tak po tme. A bum! Rana a tma. Poistky!

„Žiadny problém“ , vravím si a s úsmevom hmatkám po stene a zábradlí, aby som sa od radosti nestrepala zo schodov, to by naozaj nebolo veľmi nápomocné pri náprave situácie. Dolu narazím na maminku v nočnej košeli, ako zapaľuje sviečky. Nálada je celkom vtipná až do chvíle, kým nezistíme, že nám chlapi niekam dobre upratali baterku. Máme doma totiž niekde dobre uschovanú ( naozaj ani srnka netuší, kde) veľkú silnú baterku podobnú reflektoru, ktorá by sa v situáciách, ako je táto veľmi hodila. A maminka už začína frflať a ja sa jej ani nečudujem. Snažím sa narastajúcu nervozitu nejako ubrzdiť. Otvárame teda tú osudnú skrinku, kde sú ističe. Je tam toľko páčiek, cuplíkov a gombíkov, že som z toho zostala načisto zmätená. Čuduj sa svete, ale ani jedna páčka, cuplík, či gombík nie je vyskočený, alebo nejako inak vypnutý, či ako sa to správne elektrikársky nazýva. So stúpajúcim adrenalínom stúpa aj intenzita hlasu, môjho aj maminkinho. Sákriš, čo teraz?

Áno, situácia sa nám začala vymykať z rúk. Klesneme prvý krát a voláme živiteľovi rodiny (tiež prvý krát). Dozvedáme sa, že treba vyjsť na ulicu a tam otvoriť jednu z troch skriniek, kde je aj hlavný istič. Jednoduché! Nemám problém, navlečiem sa do tatkovho prešiváka, v ktorom čistil chlievy, keď sme ešte chovali prasiatka (nie, nie je nový, už je samozrejme od tej doby niekoľkokrát vypraný v jednom nemenovanom zázraku) . Na nohy obúvam veľké špinavé topánky niektorého z mužskej časti našej famílie a s kľúčikmi od skriniek sa brodím snehom k inkriminovanému hlavnému ističu. Viem si predstaviť, ako sexi a príťažlivo asi vyzerám. Chudák istič je však ako na potvoru práve v skrinke, ktorá sa neotvára kľúčom, ale mne nejakým záhadným spôsobom, pretože v tom kruhu, ktorý síce vyzerá na prvý pohľad ako zámok nie je žiadna dierka! Je to len taký krúžok ako keby z betónu. Vidím teraz pánov chlapov, ako sa mi smejú, ale ja vážne neviem, ako sa takýto druh uzamknutia volá. Skúšam do toho ťukať, snažím sa nechtami nejako vypáčiť dvierka. Nič. Tak v mojom super krásnom nočnom odeve a vo veľkých topánkach uháňam naspäť do domu a chcem nájsť niečo na vypáčenie.

Maminka ma už čaká pripravená. Jediné, čo doma našla je dláto. Kombinačky, kliešte a ostatné vhodné nástroje sú totiž stratené kdesi v tme dielne. Pozriem na inkriminované dláto síce s nedôverou, ale keď neprší aspoň kvapká, a aby som to upravila na súčasný stav počasia, sniežik sa nám chumelí, zimička už prišla...Aha, pardon, to s tým nesúvisí. Aj keď naozaj by ma zaujímalo, ako to,že nemáme kliešte, ale máme dláto. Túto záhadu však asi nikdy nevyriešim. pravedpodobne existuje nejaký prudko racinoálny a ešte prudšie mužský dôvod. S dlátom v ruke sa teda vraciam k elektrickej skrinke a snažím sa dvierka vypáčiť. Najprv jemne, len tak nežne, potom trochu ráznejšie a keď to stále nejde, začínam strácať nervy a hystericky mykám dlátom v úzkej medzierke. Vzdávam sa. Volám tatkovi. Ten je už síce zjavne trochu nervózny. Áno, priznávam, aj ja by som bola, keby ma otravovali dve hysterické ženské uprostred nejakého firemného mecheche s tým, že nie sú schopné nahodiť poistky. Rezignujúco vzdychne a hovorí: „ Tak počkajte, pošlem vám tam kamarátovho syna s kombinačkami.“ No, fantázia. Potupa! Ale čo už? Kamarátov syn prišiel rýchlosťou blesku do desiatich minút aj s kombinačkami a bez problémov otvoril tú zázračnú skrinku, zapol spínač a ....bolo svetlo.

Síce sa teraz cítim totálne neschopná, slabá a závislá od mužského pokolenia, ale aspoň sme s mamčou do rána nezamrzli. S pokorou teda priznávam: Áno, uvedomujem si, že na isté činnosti sú predsa len muži zručnejší a šikovnejší, ide im to jednoducho samo. A týmto by som im chcela oficiálne poďakovať za to, že sú...a že nás dokážu so šarmom a eleganciou vysekať zo šlamastík, akou bola táto. (Aj keď, keby práve naši chlapi tak nesvedomito neupratali tie kombinačky...)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Príbeh Bonaparte: stavba, ktorou nepohne ani kauza Bašternák

Komplex vzbudzoval rozruch od začiatku.

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

O slobodu sa dá aj prísť

Ani ústava nemusí vydržať všetko.


Už ste čítali?