Veriť, alebo radšej neveriť?

Autor: Petra Jankovičová | 24.11.2005 o 10:00 | Karma článku: 8,40 | Prečítané:  3223x

Mám veriť? Nemyslím vieru v Boha, v nadprirodzené sily, v mimozemské civilizácie, ale ľuďom. Komu dôverovať? Ktorým slovám? Ako odfiltrovať lži a prázdne reči, od toho, čo ľudia v mojom okolí myslia vážne? Ako nenaletieť? Vždy, keď už mám pocit, že mi sklamanie nehrozí, pretože sa snažím eliminovať prehnané očakávania, ku ktorým mám akosi odjakživa sklon, príde ďalšie. Veľké, menšie, aj úplne maličké, všetky zabolia. A vždy sa potom sama seba pýtam: Naozaj mám byť nedôverčivá, podozrievavá, skeptická, neschopná tešiť sa z maličkostí, pretože, čo ak je to iba lož, klam, blábol, vata, alebo len predkoitálna rozprávka ?

Keď na človeka pozeráme s nedôverou, vidíme len časť z neho.Keď na človeka pozeráme s nedôverou, vidíme len časť z neho.Mofo
Myslím, že nie som úplne naivná a bezhranične dôverčivá. Mám svoje obranné múry, či skôr múriky, ale aj tak sa mi stáva dosť často, že keď začnem dôverovať, tak dostanem ranu od chrbta a potom sa nestačím čudovať. Kde sa vzala, tu sa vzala, facka, ktorá zabolela.

Existuje návod, ako tomu predísť? Dá sa to vôbec?

Možno by som mala najprv preverovať, potom dôverovať. Tu však prichádza kameň úrazu. A priori nedôverovať? Áno, obranný mechanizmus. Prevencia. Ale zároveň bariéra, ktorá ma môže pripraviť o krásu z intenzívneho prežívania a užívania si danej chvíle. Nedôvera je ako obrovská chladnička s hrubými stenami, ktoré neprepúšťajú teplo. Ochladzuje začínajúce medziľudské vzťahy a niekedy ich môže doslova zmraziť tak, že už z nich nikdy nič nebude. A vzťahy, ktoré už existujú, a s nimi všetok čas a energiu, ktorú sme im venovali, mráz zničí ako niektoré výživné zložky potravín. Nenávratne.

Na druhej strane, na čo riskovať, že niekomu uverím, a on ma potom sklame? Keby som nedôverovala, neočakávala, že to, čo ten druhý hovorí, myslí vážne, nedala by mu som priestor a možnosť mi ublížiť. Vyrieši to ale niečo? Postupom času, prežívaním sklamaní rôznych druhov, úderov a rán rôznej sily, cítim, že som stále nedôverčivejšia. Získať si ma trvá dlhšie, alebo na to treba vyvinúť oveľa viac energie. Zisťujem ale, že to neubralo na bolesti a ani rán pod pás neubúda. Skôr naopak. Pretože, keď už niekomu po všetkých skúškach a testoch veriť začnem, a on ma podrazí potom, bolí to oveľa viac. Iný prípad je, keď niekomu aj chcem veriť, otvoriť sa, ale kvôli opatrnosti tomu dávam čas. A keď sa naveľa naveľa rozhodnem, že ide o človeka, ktorý si moju dôveru zaslúži, tak je neskoro. Pre mňa. Pre neho. Pre nás.

Kto si moju dôveru zaslúži, čím a kedy? Mám sa otvoriť len človeku, ktorý mi dá dostatočný dôkaz, že mu veriť môžem, alebo naopak je lepšie neveriť len tomu, kto mi dá na stratu dôvery dôvod? Kde je tá čiara medzi naivitou a zdravou dôverou v ľudí? Kde je hranica medzi chladnou nedôverčivosťou až podozrievavosťou a preventívnym obranným mechanizmom? Kadiaľ vedie stredná cesta pomedzi veriť a neveriť? Hľadám ju, ale stále nenachádzam.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Hamšík vypadol z Ancelottiho zostavy, o odchode neuvažuje

Nerozumiem, odkiaľ tieto správy pochádzajú, odbil tvrdenia agent Petráš.

Blog Radovana Bránika

Synovia Detvy, Bytes a ďalší z kola von

Ľudia z pozadia firmy BYTES sa v obave z negatívnej publicity ozvali.


Už ste čítali?