Sedemkrát vyhodený, rozkošné roztláčanie a odmietnutie zahmlievania

Autor: Petra Jankovičová | 17.11.2005 o 1:30 | Karma článku: 6,55 | Prečítané:  2234x

Nie, to naozaj nepokračuje jesenná depka. Toto už nie je depka. Toto je taký pre mňa typický predvianočný stav. Hmlistý ako tá biela hustá clona, ktorá mi kazí výhľad na hrad, keď autobus prechádza Prístavným mostom smerom k mojej „drahej školičke“. Včerajší maratón so Sexom v meste a pár pohárikmi vínka riadne prispel k prieplachu slzných kanálikov. A to biele, nepriehľadné, vlhké, krvopotne stvorený účes ničiace, čo je teraz vonku, tiež na nálade nepridá. Ale nebojte, toto naozaj nebude taký depkoidný článok, ako sa na prvý pohľad zdá.

S Idulíkom sme dorazili druhú sériu. To je tá, keď Božský odíde na istý čas do Paríža a vráti sa odtiaľ so snúbenicou, pričom keď chodil s Carrie, tak sa každému náznaku záväzku, či vážnosti vzťahu bránil. Zapeklitá vec, títo chlapi... A vraj ženy nevedia, čo chcú. Prdlačky! (Tatkov výraz. Teda, myslím, že to šlohol z nejakej českej komédie, ale hodí sa sem.) Zapeklitosť a komplikovanosť vzťahov medzi mužmi a ženami teraz naozaj nemám silu rozoberať. Možno niekedy nabudúce. Aj keď priznávam, že milý seriálik vo mne v tomto momente nastolil pár vážnych otázok.

A to sme sa nádejali, že nás ten maratónik v spoločnosti inak celkom vtipnej dvadsaťpäťminútovky krát pätnásť rozveselí. Sákriš. Som to ja ale citlivka, keď sa už rozrevem aj pri komediálnom seriáli. Nejako ma to kruto vzalo. A preto som teraz na posedenie zožrala kilo a pol mandariniek. Céčko tie moje stavy snáď nejako pohltí. Vitamínu na pomoc som si pustila španielske cédečko Shakiry, a jej žhavé songy striedam con canziones de Juanes. To všetko okorením silným earl grey čajíkom s mliekom. Hmmm, tento mix pôsobí akosi otepľujúco. Už nemám zmrznuté nôžky ani rúčky. Nebíčkovo modré flanelové pyžamo síce nie je ten najsexovnejší kúsok z mojej nočnej garderóby, ale dnes ide o úplne najvhodnejší odev. Obložím sa vankúšikmi a premietam si udalosti z pred pár hodín a dní. Čo ma rozosmutnelo? Čo ma rozosmialo? Čo ma prinútilo zamyslieť sa aspoň na chvíľu?

Trochu mi prišlo ľúto toho malého opitého pána so začínajúcou plešinkou avšak zjavne kvalitným strihom vlasov v šedo modrom tiež kvalitne vyzerajúcom obleku, ktorého dnes v priebehu asi dvoch hodín , sedemkrát vyhodili z môjho obľúbeného červeného café, kam chodím na kurací šalát. Prišiel sám. Už keď vstúpil bolo jasné, že ich má zopár v sebe (pohárikov, samozrejme). Skoro totiž zhodil jedného z vychádzajúcich hostí. Neskôr sme si s Idulíkom a Lukym (s kým iným by som tam aj dnes večer mohla sedieť, keďže som vyzerala ako zmoknuté kurátko, ktorého perie sa po uschnutí správa ako rozzúrený chemlón?) všimli, ako čašníčka za rukáv ťahá barmana, jedného z dvoch mužských členov personálu, že nech ho vyhodí. Milý ujo (tak okolo päťdesiatky) sa zjavne snažil spriateliť so všetkými hosťami. Nie každý to však dokázal oceniť. Ono, keď prišiel cudzí podnapitý chlapík k nášmu stolu a začal neartikulovanou rečou čosi splietať o krásnych slečnách, tiež sme sa netvárili nadšene a Luky ho slušne, ale rázne poslal preč. Bol naozaj otravný, ale v istom zmysle detsky zraniteľný. Ten jeho výraz v tvári. Takmer nevinný, usmievajúci sa a predsa tak smutný. Čo dovedie človeka k tomu, že sa opije, príde do podniku, kde možno nechtiac, ale predsa obťažuje svoje okolie, nechá sa odtiaľ niekoľkokrát vyhodiť a stále sa vracia? Naozaj by som sa nikdy nechcela dostať do podobného rozpoloženia, a nechcela by som akýkoľvek problém riešiť takýmto spôsobom. Bohužiaľ viem už, že hovoriť „nikdy“ sa nevypláca, a že pravdepodobne nemám ani potuchy, čo za problémy ma raz postretnú a čo sa stalo jemu. Možno sa mu v práci niečo nepodarilo a možno mal naopak úspech, len ho nemal s kým osláviť. Nie, nie, nechcem na to myslieť. Nechcem vedieť, aké to je zostať raz takto večer pred štátnym sviatkom úplne sám... Sebecké? Možno. Ale sebazáchovné.

Rozosmiali ma včera moji zlatí kolegovci. Ako inak, po ceste na obed. Keďže sme sa rozhodli bojkotovať našu predraženú, nekvalitnú jedáleň, vzali sme firemnú Fábiu, naložili sme sa do nej piati ( ja a štyria mladí muži- programátori, ktorí boli takí gentlemani, že mi dovolili sedieť na mieste spolujazdca a oni sa dobrovoľne nasilu tlačili na zadnom sedadle) a už nám slinky tiekli na to fajné thajské žrádelko v Auparku. Nitriansky kyselinár sa k nám nepripojil, takže sme nemali možnosť preskúmať dnešný obsah jeho kufra. Niekto pred nami pravdepodobne využil staré známe: najlepší tereňák je firemná Fábia, nejako sa nedarilo naštartovať. A vtedy to prišlo. Zážitok dňa: Moji drahí vcelku nohatí kolegovci, ktorým trvalo pár chvíľ naskladať sa ako puzzle na zadné sedadlo sa z neho zasa ochotne snažia vyškriabať von. Úspešne. Sedím v aute, kým dvaja šarmantní programátori zapretí o inkriminované vozítko toto neposlušné auto roztláčajú s neskrývaným a úprimným širokým úsmevom na tvári, kým tretí ich s cigaretou v ruke pozoruje. Cítim sa ako na kolotočoch. A moju eufóriu podporuje ich blažený výraz a rumenec v inak bledých programátorských lícach. Takýchto šťastných som ich nevidela ani po úspešnom odstránení nejakého dobre ukrytého a zákerného bugu. (Jazykové okienko: Skloňuje sa slovko bug?) Ej chlapci, vidno, že fyzická aktivita vám pôsobí ešte väčšiu rozkoš než krásy programovania! Asi by sme to mali praktizovať častejšie (to rozkošné roztláčanie).

A nakoniec: Čo ma donútilo sa aspoň trochu zamyslieť? Nič svetoborné. Pre dnešok som nechcela riešiť svetový mier, na to si nechám trochu viac času. Moju myseľ na pár chvíľ zamestnala len jedna otázka: „Prídeš na budúco týždňovú firemnú akcošku s partnerom?“ Ajeje. Je to tu! Čo teraz? Dilema. Ako správne odpovedať a zostať cool? Námatkový prieskum ukázal, že väčšina kolegovcov príde s niekým. S manželom, manželkou, priateľkou, priateľom. Dokonca niektorí, čo momentálne polovičku svojmu srdcu blízku nemajú, berú kamarátky. Len aby neprišli sami. Mám teda niekoho zavolať a tváriť sa, že je to môj partner? Alebo mám risknúť, že prídem ako jediná len sama so sebou? Veľmi dlho som zasa nepremýšľala. Na hry, predstieranie a zahmlievanie sa momentálne naozaj necítim. Hmly máme vonku dostatok a čo sa hier týka, radšej si zahrám Žolíka s niekým príjemným, prípadne v rámci zábavy skúsim roztlačiť nejaké auto.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Hamšík vypadol z Ancelottiho zostavy, o odchode neuvažuje

Nerozumiem, odkiaľ tieto správy pochádzajú, odbil tvrdenia agent Petráš.

Blog Radovana Bránika

Synovia Detvy, Bytes a ďalší z kola von

Ľudia z pozadia firmy BYTES sa v obave z negatívnej publicity ozvali.


Už ste čítali?