Aspoň nebude kapor a možno príde aj polícia

Mám skvelú prácu. Chodím do nej rada. Naozaj. Verte, že aj vy by ste radi chodili tam, kde sa narehocete do popuku. V kanclíku sedím so samými chlapmi. Sú veľmi šarmantní a sú to programátori (či niečo také). To už samo o sebe o niečom hovorí. Áno, je pravda, že niekedy nerozumiem ani slovu z toho, o čom sa bavia. Tag sem, bug tam. Ale keďže ja nie som ten typ, ktorý by potreboval rozumieť všetkému, čo sa okolo neho deje, neprekáža mi to. Oni sa mi za to odvďačujú tým, že ma nechajú počúvať moje obľúbené rádio. Nerepcú, keď kvílim spolu s Juanes: „ Tengo la camisa neeegra....,“ či iný hit dnešných dní. A dokonca im nevadia ani moje špeciálne nemecké empétrojky, či to, že si púšťam desaťkrát za sebou najdepresívnejšiu pesničku od Keane. Martin má síce na stole ukážkový bordelík a uzurpoval si telefón, ale keďže sedí dostatočne ďaleko na to, aby som si ten neporiadok nevšímala a dostatočne blízko na to, aby som si mohla zavolať, keď potrebujem a rozpráva skvele vtipy, odpúšťam mu. Pali je taká tichá voda a Peťu k nám chodí len výnimočne. Pracuje z domu. Ale keď príde, stojí to za to. Ako napríklad včera.

Ja s chalanmi zdieľam aj wécko. A to naše wécko, teda miestnosť, má naozaj zaujímavý tvar. Pôdorys je v tvare trojuholníka, ktorý má dve strany o dosť dlhšie ako tretiu. Pri tej najkratšej stene je samotná hajzlíková misa. Pri jej používaní sa cítim naozaj kuriózne. A keby sa tam chcel niekto otočiť, tak by si na tele ponarážal všetko, čo sa naraziť dá. Ale nie o tom som chcela. Včera došiel toaleťák. Ja som sa ešte do takej situácie nedostala, tak som nemala ani tušenia, kde sa nachádzajú zásoby. Tak som sa spýtala Peťua (voláme ho Peťu, tak neviem, ako sa to skloňuje). On je chlapík akčný, tak mi hneď išiel ukázať, kde sa tento nedostatkový tovar nachádza. S úplne vážnou tvárou mi podal dvanásťkusové balenie z Tesca, s tým, že: „Nech sa páči, keby ti bolo treba viac.“ Asi som na neho pozrela dosť zhrozene, tak sa teda pobral k inkriminovaným dverám, že on teda tento obrovský balík toaleťáku do našej malej trojuholníkovej miestnosti zvanej honosnejšie aj toaleta umiestni. Lenže tvar miestnosti zaúradoval a ten balík nechcel nikde stáť bez toho, že by zaberal väčšinu plochy miestnosti. Tak teda náš drahý Peťu (informatik) inštaloval balík toaleťáku dobrých päť minút s tým, že mi nezabudol vysvetliť, ako dobre som urobila, že som si všimla, že papier došiel pred tým, než som toaletu použila. Vysvetlil mi možné následky toho, čo by sa stalo, keby som si to všimla neskoro a popri tom bojoval s dvanástimi rolkami toaletného papiera v trojuholníkovom minipriestorčeku. Ani Joey z Priateľov by sa za taký výkon nemusel hanbiť. To som sa už nezdržala a rehotala sa ako divá kobyla.

Dobrá nálada, ktorú vzniknutá situácia spôsobila ma neopustila ani po ceste na obed. Roland, nadriadený mojich pánov kolegov (jeho pracovný vzťah k mojej osobe je otázny), nás zobral autom do Auparku na chrumkavú kačicu. Na parkovisku sa rozhodol, že si odloží bundu do kufra. Keď ho otvoril, prišlo prekvapenie dňa. Nikto totiž nečakal, že náš usmiaty a nevinne vyzerajúci Rolo pravdepodobne po nociach zakopáva mŕtvoly (alebo tak nejako). Vozí totiž v kufri motyku, lopatu a hrabličky!!! Tomu ja hovorím dôkaz. A to sa tvári, že on do lesa chodí na hríby. Prezývky „nitriansky kyselinár“ sa už len tak ľahko nezbaví. Aj keď neviem, ako sme na to prišli, pretože myslím, že kyselinári lopaty nepotrebovali...ale to je už asi iná story.

Napriek jeseni a dlhodobejšej depke som z práce odchádzala vysmiata ako slnko na hnoji. Lenže pán zákonotvorca Murphy sa nenechal zahanbiť, nemohol totiž dopustiť, aby som na neho zabudla a po ceste domov mi každý prostriedok MHD ušiel priamo pred nosom. V duchu som síce hrešila, ale nie tak vášnivo ako inokedy. Odmenila som sa tým, že som si v stánku pri našom dome kúpila štyri cibule, štyri jabĺčka a lahôdkovú kukuricu na varenie. Prišla som domov, spapala kukuricu a zaspala som ako Šípková Ruženka po preflámovanej noci.

Zobudila ma až moja mierne workoholická spolubývajúca a kamarátka v jednej stošesťdesiatcentimetrovej osôbke, Idulík. Bolo to okolo dvadsiatej prvej hodiny. Než som jej stihla vyrozprávať vzrušujúce udalosti dňa, niekto zazvonil pri dverách. Mysleli sme si, že to bude náš otravný domový dôverník, ale nebol. Prišla k nám na návštevu polícia. Dvaja mladí (a celkom pekní) strážcovia zákona. Ak si myslíte, že sme niečo vyviedli, tak sa mýlite (ani len nočný pokoj sme v poslednej dobe nerušili). Neprišli ani na čaj. Niekoho hľadali. U nás ho nenašli, ale napriek tomu s Idulíkom pokonverzovali.

Keď odišli, rozhodli sme sa, že na dnes zážitkov stačilo, a že sa teda poberieme do postele. Súdené nám to ale nebolo. Keď moja drahá Idulík ukladala fén do škatule položenej na skrinke v chodbe, podarilo sa jej zhodiť za skrinku film s mojimi fotkami. Smola, že ten film nie je môj. Tak sme sa rozhodli ho odtiaľ nejako dostať. Bohužiaľ sme zistili, že naše štyri kúsky chodbového nábytku sú zoskrutkované do jedného obrovského nepohnuteľného kolosu. Odtiahnuť sa nedal a ako na potvoru, ten film spadol presne do stredu. Čo teraz? Idulík sa chopila iniciatívy a vyliezla na skrinku. Tenkou paličkou v polohe skrčenca s vypučeným zadkom šmátrala za skrinkami. Najprv nežne, potom rázne, neskôr zúrivo. Nepomohlo. Napriek vážnosti situácie som sa neudržala a dobre som sa na nej zabávala, aj keď sa nám inkriminovaný film zasekol pod jednou zo skriniek. Napísala som teda jeho majiteľovi, pozvala ho na návštevu na piatkový večer, a pekne som ho poprosila, aby si so sebou priniesol aj veľký skrutkovač. Takže dnes večer bude veľká party, ktorej hlavnou náplňou sa stane dolovanie filmu spoza skrinky, prípadne rozmontovávanie a znovuzmontovávanie nábytku.

Aspoň nebude kapor a ktovie, možno príde aj polícia....opäť.