Odísť, aby som sa mohla vrátiť, alebo úsmev a čaj

Autor: Petra Jankovičová | 20.9.2005 o 12:33 | Karma článku: 10,05 | Prečítané:  3063x

Na sínusoide mojich dní som sa opäť raz priblížila dnu. Bol deň ako stvorený na rozchádzanie. Počasie tej činnosti tiež prialo. A dnes tu sedím a mám pocit, že všetko ide mimo dňa. Že sledujem seba a svoj deň zvonka. Znovu som trochu dospela. A napriek tomu, že neoplývam šťastím a nerozdávam úsmevy ako obyčajne, cítim sa príjemne jesenne smutná.

 PJ

Sebaklam. Podľahla som mu. Tak veľmi som ju potrebovala a chcela, až som samu seba presvedčila, že ju cítim. Lásku. A keď som sa vtedy zobudila a zistila, že tam naozaj nie je, bolelo to. Tá prázdnota bolí. Ale beznádej som už prerástla.

Nohy mám vlhkostudené. Neviem, po kom som zdedila schopnosť zásadne si kupovať topánky, do ktorých tečie, ale už som si za tie roky zvykla. Zapla som ohrievač a schovala ho pod stôl, na ktorom ma čaká hrnček a v ňom čaj. Chýba už len niečí úsmev.

Z času na čas mávam nutkavý pocit utiecť od všetkého známeho a zabehnutého niekam úplne inam. Nechať mojich blízkych tu, nech si odo mňa oddýchnu a nech sme si zasa trošku vzácnejší. Vidieť miesta, cítiť vône, načúvať zvukom a melódiám, chutnať chute, spoznávať tváre a dotyky...nepoznané, nové, intenzívnejšie ako tie, na ktoré si už moje zmysly zvykli. A ten pocit mám práve dnes. A ak neodíde, tak odídem ja. Preč. Hocikam. Inam. Tam...

Tam, odkiaľ keď sa vrátim budem to zasa ja. Ja, aj keď opäť trochu iná. Bohatšia. Plnšia. Múdrejšia. Vyrovnanejšia. A snáď aj o niečo šťastnejšia. Tam, do sna, či do skutočného mesta. Na tom nezáleží. Barcelona, Kolín, Helsinky, Rím, či ďalšia Coelhova kniha...

Len odísť, aby som sa mohla vrátiť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?