Úskalia úprimnosti

Autor: Petra Jankovičová | 7.8.2005 o 1:16 | Karma článku: 7,48 | Prečítané:  2708x

Čo je to tá úprimnosť? Počúvam o nej vo filmoch, seriáloch, dokonca aj v reklamách. Čítam o nej v knihách, ale čo to vlastne je? Pravdovravnosť? Nie celkom. Neklamať, ešte neznamená byť úprimný. Čo na srdci to na jazyku? Neviem. Úprimnosť má veľa podôb. Byť úprimný sám k sebe i k druhým vyžaduje istú dávku odvahy, pretože úprimnosť so sebou prináša riziká. Riziko nepochopenia. Riziko, že svojou úprimnosťou niekomu ublížim. Ale aj riziko, že keď blízkej osobe úprimne nepoviem, čo si myslím, tak si to budem neskôr vyčítať.

 Radoslav Jankovič

Nehovorím teraz o škodoradostnej tvrdej „úprimnosti“, ktorej cieľom je vmiesť druhému do očí všetku špinu sveta, ponížiť, ublížiť a tým docieliť lepší pocit zo seba samého. Nikdy som nechápala ľudí, ktorí dávajú takýmto spôsobom nažrať svojmu úbohému zakomplexovanému egu. Mám na mysli situáciu, kedy si priatelia navzájom otvorene povedia svoj názor, aj keď tušia, že sa druhej strane nebude páčiť.

 Nejde mi o to, mať pravdu a môcť povedať: „Vidíš, ja som ti to hovorila.“ Naozaj mi nerobí radosť, keď vidím, že na to, aby si človek uvedomil, aký zaslepený bol, musel spadnúť na hubu. Škoda len, že často je pád nevyhnutný. Dobre mienené rady zostávajú nevypočuté, prípadne nesprávne interpretované. Môžu byť dokonca predmetom hádky, sporu, rozpadu priateľstva. Napriek tomu však radšej podstúpim riziko odcudzenia a ak som presvedčená o tom, že môj kamarát robí chybu svojho života, poviem úprimne (ale jemne, šetrne, vo vhodnou čase), čo si o veci myslím. Nechcem riskovať, že mi blízka osoba neskôr vytkne, že som bola ticho a nič jej nepovedala, že som ju nevarovala. Že si zbytočne ublíži, že som jej mohla poradiť a neporadila. Nechcem dať takto zabrať môjmu svedomiu.

Asi sa mi vždy nepodarí otvoriť oči človeku, ktorému zahmlili zrak prisilné dioptrie citov (či už láska alebo nenávisť). V prípadoch, kedy ide o zjavný donquijotovský boj s veternými mlynmi je pravdepodobne lepšie ho vzdať. Mám sa teda vzdať pokusu o pomoc niekomu, na kom mi záleží, len preto, že ma za to možno znenávidí? Mám sa tváriť, že je všetko v poriadku, že robí všetko správne a takýmto spôsobom udržať dobré vzťahy? Je o tomto priateľstvo? Budeme si hovoriť len to pekné, budeme spolu súhlasiť, aby sme sa náhodou nepohádali? Pokrytectvo. Bolo by to tak jednoduchšie, to áno, ale okolo priateľstva takáto umelá výživa vzťahu ani len neutekala.

Cením si naozajstných priateľov, ktorí mi dokážu v správnej chvíli povedať, že robím hlúposti. Tých, ktorí vedia triezvo posúdiť situáciu a svoj názor mi otvorene (ale stále citlivo) predložiť s tým, že ma o ničom nepresviedčajú, len ma prinútia zamyslieť sa. Väčšinou sa takéto slová nepočúvajú dobre, ale prinášajú so sebou nový uhol pohľadu na problém. Tým, že zasiahnu to pravé citlivé miesto niekde vo mne ma niekedy nahnevajú, ale donútia k úprimnosti. K úprimnosti mňa ku mne samotnej. Nepoznám veľa veci ťažších ako priznať si, že realita nemá ten môj vysnívaný ružovkastý odtieň, a že niekde robím chybu. Keď si to už ale pripustím, väčšinou to vyrieši veľa problémov.

Takouto kamarátkou chcem byť aj ja, i keď je to nebezpečné, pretože zaslepenosť a úprimnosť sa nemajú veľmi v láske. V niektorých prípadoch totiž tvoria prudko výbušnú zmes, pričom intenzita a následky výbuchu spôsobeného neuváženým zmiešaním týchto dvoch ingrediencií sa dajú len ťažko predvídať.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?