reklama

U2 v Katowiciach alebo Ako sa mi splnil môj hudobný sen

Keby sa ma niekto ešte pred pár dňami spýtal, aký je môj hudobný sen, bez váhania by som odpovedala: „Vidieť U2 naživo!“ Myslela som si, že tento sen je nesplniteľný, a že mi teda vydrží na doživotie. Nie som totiž členom oficiálneho fanklubu, ani nemám známosti v dôležitých showbiz kruhoch. Nepodarilo sa mi zohnať lístky na turné Vertigo 2005, a tak som sa zmierila s tým, že si ušetrím robotu a nebudem musieť vymýšľať nové hudobné sny. Čo však „čert“ nechcel...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (40)
Obrázok blogu
(zdroj: www.nrk.no)

Deň mojich menín

 

Mierna depka, pretože už je koniec júna a ja ešte stále nemám po skúškach. Posledná skúška a ja ju nie a nie urobiť. „Som neschopná....do kelu!!!“ Už po štvrtý krát čítam knihu o Európskej únií a mám pocit, že ju už viem naspamäť. Zvoní telefón. „Milé, niekto sa asi pozrel do kalendára a neprehliadol, že s Petrom a Pavlom tam je napísané aj moje meno.“ Volá mi Granko, scestovaný kamarát a múdry spolužiak v jednej osobe (no nekúp to!). Čakám obligátne „všetko najlepšie“, ale sklame ma: „Čau Peťka, ešte stále chceš ísť na koncert U2?“ Skoro som odpadla. Frekvencia môjho tepu dosiahla milión za minútu. „Jasné!!!“, vreštím na plné hrdlo. „Okej, tak ideme do Katowic, budúci utorok, vlak vyráža o šiestej ráno.“ Zložím a až teraz mi dochádza, čo mi vlastne povedal! Ja idem na koncert U2!!! (Slovom: Jú tú!!!)

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 

Osudný utorok

Nemôžem dospať. Vstávam z postele, ani neviem, ako sa dostanem na hlavnú stanicu. Kúpim fľašu minerálky, nervózne sa obzerám okolo seba. „Kde trčí ten Granko? Má pri sebe lístky.“ Granko príde práve včas. Nastúpime do Slovenskej strely a vychutnávame komfortné cestovanie.

 

Stanica Břeclav

Máme hodinku čas. Je sedem hodín, sviatok Cyrila a Metoda. Prechádzame sa po vyľudnenom meste. Pohodička, pohoda. Všade ticho, pekné letné počasíčko. Stále si neuvedomujem, že o pár hodín sa mi splní sen. Netuším tiež, aké útrapy ma ešte čakajú.

 

V rýchliku do Katowic


Teta na bratislavskej stanici nám akýmsi zázrakom predala miestenky každú do iného vagóna. Miestenky vzdávame a mierime čo najskôr do reštauračného vozňa. Takú hnusnú kávu som v živote nepila, ale očakávanie úžasného hudobného zážitku zmierňuje jej kyslú chuť a nechutnú arómu. V inkriminovanom neklimatizovanom vozni trávime niekoľko hodín. Popíjam ten hnedastý mok, zapíjam ho džúsom. Vlak sa každou stanicou napĺňa. Ľudia sú napchaní v chodbičkách, na záchodoch, všade. Ale nálada panuje skvelá. Myslím, že netreba pochybovať o tom, že všetci máme rovnaký cieľ cesty.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 

Stanica Petrovice u Karviné

Vlak zastaví. Hraničné mesto. Prichádzajú colníci. Je ich ako hadov. Ukazujeme doklady. Keď odídu, dúfam, že vlak sa už pohne, pretože potrebujem ísť na WC. Súrne! Granko mi neuveriteľne vážnym hlasom tvrdí, že keď vlak stojí ma stanici, nemôže sa používať wécko, aby sa stanica nezasmradošila. Trpím. Uááá, už tu stojíme pol hodiny! Prekrížim nohy a zaprisahávam Granka, aby sa ani len nepokúšal ma rozosmievať. Konečne sa vlak pohne, ja vystrelím zo sedadla, predbehnem všetkých čakajúcich pred najbližšou toaletou, vletím do minipriestorčeku a....Uf. Stihla som to!

 

Poľský úsek cesty

Vlak je od reštauračného vozňa až po koniec narvaný na prasknutie. V reštauráku je nenormálne teplo, tak smerujeme do chodbičky v prvej triede. Príde k nám taký poľský ujo v uniforme, a s úsmevom nám hovorí, že veď v prvej triede sú voľné kupéčka, že už nás skontrolovali, tak nech ideme tam. Máme sami pre seba celé prvotriedne klimatizované kupé. Komfort ako sa patrí (nevšímame si totiž bodrel pod sedadlami). Cestujeme štýlovo!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 

Stanica Katowice

Vyrojíme sa z vlaku. Je nás niekoľko stovák. Niektorých ľudkov už spoznávam. Máme čas. Oddelíme sa od zhluku koncertu chtivých a ideme si pozrieť mesto.

 

Katowice-Centrum: letáky, PRASA na každom rohu a malý Indián

Prídeme do centra a tam je nenormálny zhon. Prvé, čo ma zaujme je, že na každom kroku stojí nejaká dievčina a pchá mi do ruky leták. S Grankom sa dohodneme, že kto získa viac letákov, vyhráva. Po chvíli (keď už ich mal každý aspoň desať) to vzdávame, pretože ich už máme naozaj plné ruky a vyzerá to tak, že argument: „Pardon, tento už máme,“ neobstojí. Tak začíname novú hru, a síce, kto sa vyhne všetkým rozdávačom letákov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 

Na každej búdke je napísané, že: PRASA. Premýšľam, či ide o mäsiarstvo, alebo ústav tak trochu nemravného razenia, ale neskôr zisťujem, že sú to novinové stánky. Cítim sa nesvoja, pešia zóna je fakt maličká, za to je tam taký zhon a hluk, že neviem, kde sa tam berie. Zrazu sa nájdeme opäť pri stanici. Nejakým zázrakom sme urobili okruh. Míňame čudne vyzerajúcu pani, na ktorej sedí asi tak päťdesiat holubov. Ide z nej strach, ale vyzerá spokojne. Škvŕkanie v bruchu už nedokážem ignorovať, tak takmer násilím donútim Granka, aby sme si išli niekam sadnúť niečo spapať.

 

Posadíme sa do prvej terasy, ktorá vyzerá ako tak slušne. Veď čašník má bielu košeľu a čiernu vestičku. Keď však prinesie jedálny lístok, neubránim sa smiechu. Vyzerá totiž podivuhodne. Červené dosky v ktorých sú vložené ohorené a ofŕkané hárky papiera so zoznamom jedál v abecednom poradí. Objednáme si pizzu, veď tým sa snáď nedá nič pokaziť. Keď ju milý čašník prináša, mierne sa zhrozím. Tá placka poliata kečupom vyzerá všelijako, ale pizzu pripomínaj len pri silnej dávke fantázie. Hlad ma presvedčí. Ochutnám. Napodiv je celkom chutná, aj keď názov pizza sa tomuto jedlu nanajvýš nehodí. Ako sa tak napchávam, zrazu k nám príde malý špinavý chlapček, ukazujúci na môj tanier, a hovorí: „Ham ham.“ Vypleštím na neho oči, pretože na to naozaj nie som zvyknutá, keby pýtal peniaze, dobre, ale ham ham? Zľakne sa a zdrhá. Nejako to v tej reštike dobojujeme a ponáhľame sa kade ľahšie.

 

Cesta k cieľu

 

Preplnenou električkou by sme sa mali dostať priamo k štadiónu, kde sa koncert koná. Šťastní ako blšky, že sme sa do električky dostali a spokojne usmievame a rátame zastávky. V tom však z čudne vyzerajúceho reproduktora vyjdú ešte divnejšie znejúce slová a električka zastavuje. Pokazila sa. Vystúpime, našťastie nás už čaká električka s tým istým číslom. Treba uznať, že vyzerá futuristicky novodobo. Dovezie nás do našej vytúženej destinácie. Ľudia majú skvelú náladičku, počasíčko nám praje, slniečko svieti. Nájdeme správnu bránu a postavíme sa do šóry pri vstupe. Po pár minútach vzniká brutálna tlačenica. Tí, čo stoja vzadu asi majú pocit, že keď poriadne potlačia, tak sa rad pohne rýchlejšie. Mám pocit, že odpadnem, nedostatok vzduchu, nenormálna horúčava. Niektorým čakajúcim už asi mierne zašibáva, otvárajú fľaše vodou a lejú ich na okolostojacich. Aspoň je prča. Neskôr zisťujem, že to je preto, že (a teraz pozor) plastové fľaše s vodou sú v areáli štadióna zakázané. (Asi preto, lebo pol litra minerálky sa predáva vo vnútri za nehorázne vysoké ceny. Ochranka to však odôvodňuje bezpečnostnými predpismi.) Teta, čo mi prehľadáva batoh mi dokonca zhabe aj opaľovacie mlieko. Neviem, či vyzerám šialene, že by som chcela mlieko hodiť po Bonovi, alebo ním ublížiť niekomu inému. Zmierim sa tým, že moje mliečko s obsahom karoténu pre výrazné zhnednutie pokožky putuje do kontajnera na smeti. Ani by ma to ak veľmi nemrzelo, keby som neskôr nezistila, že plastové fľaše sú podľa organizátorov nebezpečné, ale dáždniky sú povolené. Prísť skôr sa vyplatilo, dostali sme sa priamo pod pódium, uvidím Edgeove chodidlá! Jupííí!

 

Čakanie na Bona

 

Hodina H sa blíži. Nevadí mi, že riskujem úpal, lebo slniečko parádne pečie, nevadí mi Granko, ktorý sa foťákom na mobile snaží ne-ná-pad-ne odfotiť sympatickú Poľku stojacu vedľa nás. Užívam si tešenie a atmosféru okolo mňa.

 

Prichádza predkapela. Sympatickí The Magic Numbers nás trochu nažhavia a rozskackajú, v zápätí nás schladí dážď. Hm, ešteže som si nevzala nič nepremokavé. Dlhovlasú kapelku dážď zjavne nerozhodil a dobrá nálada z nich len srší. Práve dohrali. Prestáva liať. Som premoknutá do nitky. Tak urobím okoliu malý striptíz a prezliekam sa z mokrého trička do (zatiaľ) suchého svetra. Čakáme na ďalších predskokanov, keď opäť začína pršať. Nie je to len taký obyčajný dáždik. Je to parádna lejavica! Sveter mi poctivo nasiakol, tak keď skackám pri muzičke The Killers, je to skoro ako cvičenie s činkami, taký je ten svetrisko ťažký. Keď The Killers na čele s peknučkým spevákom, za ktorého očný make up by sa hociktorá ženština hanbiť nemusela, stále prší. Na pódium nabehne húf organizátorov s obrovskými zmetákmi a snažia sa odstrániť kaluže.

 

VERTIGOOOOO!!!

 

Už len niekoľko minút a na pódium, prídu tí, kvôli ktorým sme sem prišli. Stále prší. Nikomu to neprekáža, veď o chvíľku s nami možno zmokne aj Bono. Keď sa však ozve prvý tón Vertigo, ako zázrakom sa obloha vyjasní a ja mám blízko k infarktu spôsobenému prudkou radosťou. Sú tu! Vidím ich, som od nich len niekoľko metrov! Cítim sa ako puberťáčka a okolo mňa skacká niekoľko desaťtisíc puberťákov, ktorí vyzerajú ešte o dosť starší odo mňa. Nevnímam nič len hudbu a charizmatických pánov na pódiu. Prvý tón New Year’s Day dáva akoby znamenie poľským fanúšikom. Tí, ktorí stoja vyťahujú červené šatky, tričká, svetre a tí, čo sedia biele. Zdvihnú ich nad hlavu a vytárajú tak poľskú vlajku. Fantastické. Bono je zjavne dojatý a prekvapený. Ja mám slzy na krajíčku skoro stále, a pár ich skĺzne na moje líce, keď zaznieva (nielen) moja srdcovečka One, či keď Bono venuje pieseň Sometimes you can’t make it on your own svojmu otcovi. Hlavou sa mi preháňajú spomienky na niekoho, kto má rovnaký hudobný sen ako ja a s kým som prežila nádherný rok. Spomienky na to, ako sme na dedkovej chate chytali kedysi dávno MTV na vidličku a užívali si víkend s U2. Cítim sa zvláštne krásne, smutno a veselo zároveň. Aura pánov, ktorí s vekom priberajú na sexepíle, na mňa pôsobí ako nejaká droga. Nachádzam sa v stave medzi smiechom a slzami, medzi snom a realitou. Nádhera! Pri With or without you mám pocit, že mi srdce vyskočí z hrude. Necítim si telo, som v tranze a cítim sa ako keby som mala každú chvíľu vzlietnuť. Strašne rýchlo mi ubieha čas. Ani sa nenazdám a na veľkej svetelnej obrazovke sa objaví definitívne vyzerajúci nápis THE END.

 

Odchádzame zo štadiónu a moje pocity sa dajú prirovnať k tým po premilovanej noci plnej vášne. Telo príjemne ubolené, duša v euforických postorgazmických stavoch.

 

Stanica Katowice podruhé

 

Noc strávime na stanici plnej bezdomovcov, holubov, špiny, smradu, kde nie je ani jediná lavička. Sveter mám ešte stále vlhký, chúlim sa k stene sediac na Grankovej bunde a sem tam upadám do polospánku, z ktorého ma vždy preberie kričiaci bezdomovec, ktorý nemôže pochopiť, prečo je jeho domov (stanica Katowice) zrazu preplnený čudnými ľuďmi spiacimi tam, kde väčšinou líha on sám. V duchu hreším a pýtam sa samej seba: „Bolo mi toto treba?“ Ale vzápätí si odpovedám: „Bolo!!! Stálo to za to!“

 

 

Home sweet home

Domov prichádzam ako tak v poriadku. Uhnala som si síce parádny kašeľ, nádchu a zápal močových ciest, ale nech to para tlačí. Prežila som úžasné tri hodiny a teraz mi zostáva už len jediné. Vysnívať si nový sen.

 

Petra Jankovičová

Petra Jankovičová

Bloger 
  • Počet článkov:  33
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu